Bola nedeľa a ňou sa začala naša stretávka ráno o 6: 30 na košickej vlakovej stanici.
Cestou do Popradu sme obdivovali krásne výhľady z okien vlaku, v pozadí nám hrala hudba z repráku a popri tom sme hrali aj karty. Kým sme čakali v Poprade na prestup, nemohli chýbať prvé fotky. Našu cestu prerušil pán rušňovodič svojím piskotom, a to už sme boli v Starej Ľubovni.
Pri pohľade na hrad a jeho diaľku nám nebolo veľmi do smiechu, lebo sme sa tam museli terigať so všetkými našimi vecami. So všetkou našou námahou sme sa tam konečne dostali. Prešli sme si historické domčeky skanzenu, aby sme sa pozreli na životy v minulosti. Pomaly sa nám začalo zmrákať, tak sme si sadli do blízkej reštaurácie. Onedlho nám začalo pršať, no aj napriek tomu sme mali toľko energie, že sme vybehli hore na hrad, kde nás už čakali sokoliari. Po prednáške sme si išli pozrieť hrad. Každého zaujímala iná miestnosť, napr. mučiareň či piváreň. Po prehliadke hradu sme sa vrátili na autobusovú stanicu a tam sme čakali na náš autobus do Haligoviec. Naše čakanie sme si skrátili nákupom v Kauflande, keďže sme boli veľmi vyčerpaní. Po príchode do Haligoviec nás ubytovala veľmi milá pani. Po vybalení sme rýchlo utekali na večeru. Neskôr sme už iba išli na naše chaty, kde sme sa pripravili na noc.
Ráno sme sa zobudili na hluk a s ním prichádzala aj ranná rozcvička. Po raňajkách a príprave sme sa vydali na cestu autobusom do Červeného Kláštora, kde sme navštívili kláštor a v pozadí nám robili spoločnosť krásne vrchy Tri Koruny. Neskôr sme sa vydali na splav Dunajca. Každých 5 minút nám chodili smsky „Vitajte v Poľsku“. Keďže bolo veľmi horúco, tak sme si skrátili plánovanú túru. Išli sme pešo z Červeného Kláštora do Haligoviec. Popri ceste sa celá 8.A naučila množstvo nových vtipov od F.Schmidta. Nevyhli sa tomu ani učitelia. Po príchode do Haligoviec sme si dali hodinkovú spánkovú pauzu, kým sme čakali na večeru. Večer sme strávili všetci spolu. Chlapci hrali futbal, kým dievčatá mali párty. Veľa sme toho síce nenaspali, no stálo to zato. Ráno sme boli ako vyorané myši. Išli sme po vlastných do druhej dediny, kde nás už čakal autobus. Ten nás odviezol na vlak do Starej Ľubovne. Tam sme strávili nejaký čas, kým sme čakali na prestup do Popradu. Vlak z Popradu nás odviezol na vlakovú stanicu do Košíc. Cestu si z nás nikto dobre nepamätá, keďže sme ju skoro celú prespali. V Košiciach na nás už čakali naši rodičia.
Veľmi chceme poďakovať pani učiteľke Benkovej, ktorá to s nami absolvovala. Je nám ľúto, že tento rok tam s nami nebola naša triedna pani učiteľka Ugróczi, ktorej tiež patrí veľká vďaka za pomoc cez mobil. Taktiež chceme poďakovať pani učiteľke Dzurovej, že tam išla s nami. A tiež ďakujeme pánovi zdravotníkovi, ktorý nám pomáhal. Veľmi dúfame, že niečo podobné budeme môcť zažiť aj o rok.
Valentína Miklošová/Sára Verebová