Ako každý rok, aj tento sme sa dohodli na perfektnom výlete - a veruže aj perfektným bol, viac menej. Celá banda sme sa stretli v Košiciach na vlakovej, odstáli si pol hodiny a rýchlikom osem minút po ôsmej sme zamierili preč.
Samozrejme, že sa hneď na začiatku muselo niečo pokaziť. To by predsa nebol koncoročný výlet deviatakov, nie je tak? Do krásneho Vlkolínca sme šli taxíkmi - čož by bol sám o sebe parádny luxus, keby sa všetci nenatrepali do dvoch prvých a posledný sme zostali šiesti. Mínus ja. A keďže som bola takmer najmenšia, samozrejme že som musela sedieť niekomu na kolenách.
Najhorších pätnásť minút môjho života.
Dotepali sme sa do malebnej dedinky uprostred lesov, zaplatili vstupné (pani učiteľky blízko milo prekvapené, keď zistili že ony nemusia,) vypočuli si výklad o domčekoch, o každej izbe, o ľuďoch, čo tam kedysi žili a napokon sme dostali rozchod. Ale po prvom, asi päť minútovom ohromení zo starých domčekov sme napokon zistili, že na slávnom Vlkolínci vlastne nie je čo obdivovať - zovšadiaľ na nás vyskaovali tabuľky ako: "Zákaz vstupu, súkromný majetok," alebo "Privát." Kým sme si to ale všimli, stihli sme už jednej pani vliezť do dvora - vďakabohu na nás nezačala jačať a vyháňať nás, iba sme na seba pár sekúnd zarazene hľadeli a potom sme so zamrmlaným ospravedlnením zdupkali preč tak rýchlo, ako sa dalo.
Valašská Dubová je jedna z tých maličkých ale krásnych dediniek uprostred Veľkej Fatry - ako dobre, že sme sa ubytovali práve v nej! Jánošíkova krčma nás privítala s rozpaženou náručou.
Rodisko Martina Kukučína v Jasenovej bolo pekné - uistili sme sa že ľudia boli v tej dobe skutočne menší než mi, na čo som dosť pookriala, lebo ja by som v ich ponímaní vyzerala ako prerastená žena. Zlatá teta len mlela a mlela, zapamätala som si len to, že Kukučínova žena bola z Chorvátska a že tam s ňou istý čas býval. Napokon sme sa s objektom nášho už pomaly utíchajúceho záujmu odfotili v záhrade - dali mu tam postaviť sochu v nadživotnej veľkosti. To bol teda macher, len čo je pravda.
Ale až potom sa začala ozajstná zábava. Zamierili sme do Dolného Kubína, na kúpalisko. Bláznili sme sa celé tri hodiny ako malé deti - skúšali sme tobogány, vodné víry, vlny, potápanie a všetko možné. Vypila som viac vody než za celý týždeň a ostatní na tom neboli lepšie.
Zaujímalo by ma, či museli bazény potom dopúšťať...
Každopádne, toto bola poriadna zábava. Pani riaditeľka z nás raz odpadávala inokedy strácala hlas, až to napokon vzdala. Boli sme hrozne šibnutí,to je pravda.
Jánošík sa zase predviedol - na večeru bola kapusta a mäsom. Škoda že vám nepoviem aká bola, lebo som sa jej ani nedotkla. Mala som ešte plné brucho palaciniek, ktoré som zmasakrovala na kúpalisku.
Posledný deň nášho výletu patril galérii Ľudovíta Fullu - poviem vám, ten chlap bol riadny frajer. Postaviť niekomu galériu, keď ešte žije a k tomu byt...tomu sa povie talent! JEHO talent, samozrejme.
'Príliš veľa červenej,' napadlo ma okamžite pri pohľade na jeho diela. Dobrá pani nám prezradila že po spočítaním sa zistilo, že jej mal až sedemdesiat odtieňov, čo je veľa aj na maliara. Ale zase, červená, farba života, vášne, krvi...nesnažil sa nám tým niečo Fulla naznačiť? Poznáte Zuzanu a starcov? Viete o čom hovorím.
Fotografie Čekmeňova, dobrodružného fotografa, inak to neviem napísať, z prostredia terajšej vojnovej Ukrajiny boli veľmi silné. Pravdivé. Ukázali nám, ako dobre sa vlastne máme. Boli vystavené vo Fullovom múzeu, na prízemí. Zaberali pre seba dosť veľkú plochu - a mali aj dôvod. Odchádzala som....nuž, ovplyvnená proti vlastnej vôli. Úvaha nad tým všetkým na mňa doľahla až neskôr.
Páčil sa mi tento výlet. Nie žeby nebol výlet, ktorý by sa mi nepáčil, ale tento sa mi páčil obzvlášť. Možno preto, že bol posledný? Neviem. Ale budem si ho pamäť - aspoň dovtedy, kým nezažijem lepší.
Larisa Vitányiová, 9. ročník.Do galérie Výlet 9.roč. boli pridané fotografie.
